OLI CHRUM BLOG

..trdelník, Praha a iné závislosti

Hocijaké mesto, nech stojí aj tisícky rokov, nikdy nie je také isté. I keď som si viac menej istá, že Karlov most nikto nepresúva a Orloj je vždy na tom istom mieste – aj keď vo Vegas a v Číne už vraj majú celkom slušné fejky v životnej veľkosti – Praha je pre mňa každou návštevou iná. Logické myslenie nie je jedna z mojich top vlastností, napriek tomu už viem, že to bude asi tým, že sa mením ja. Teraz to bolo prvýkrát, čo som bola na výlete v Prahe dva v jednom a bol to určite ten najlepší krát, i keď nejdem hovoriť hop. Nechávam si tajnú rezervu na časy, keď náš drobec začne vnímať okolitý svet a pôjdeme na výlet do Prahy spolu s ním. Teším sa, keď sa naučí chodiť a nosiť maminke kabelku a už si viac nebudem musieť robiť samofotky, ale budem mať dvorného fotografa. Za výrok – láska, mne netreba seflie paličku, veď zachviľu ma môže fotiť naše dieťa som si vyslúžila štyri opovržlivé pohľady v metre a jeden imaginárny pľuvanec od pani oproti (a imaginárne určite mierila do oka, fuj).

Poznáte ten pocit, keď sa spontánne rozhodnete pre výlet, zbalíte sa a na druhý deň ste tam? Blahoželám. Keď ste v 6. mesiaci, výlet si musíte naplánovaťminimálne mesiac dopredu. Takéto plánovanie zahŕňa – nákup podporného pásu na chrbticu, ortopedických vložiek do pohodlných topánok, zbalenie všetkých druhov oblečenia – vrátane rôznych veľkostí – keďže sa môže stať, že to, čo je ešte v stredu vrchol pohodlia, tak v nedeľu už nezapnete. A podobne je to aj s oblečením na večer, u mňa platí – ráno voľné a večer ma z toho vystrihnite, prosím. Predposledný večer som bola už hrozne unavená, obliekala som sa na prechádzku a keďže bola zima, jediná z teplých vecí, ktoré som obliekla bola Tomášova mikina – fakt sa mi nechcelo nikam ísť, ale pre istotu sa pýtam Tomiho – mám ísť, chceš ma požiadať o ruku alebo niečo také, vieš, aby si mi to nevyčítal potom?Zdvihol zrak od notebooku a hovorí – požiadal? Keď si takto oblečená? Nebudem prezrádzať pointu, ale ten večer sme nikam nešli.

Takisto treba myslieť na poistku, väčšina poistovní vás poistí len do 26. tehotenského týždňa a potom už len s výlukou na pôrod a veci s tým spojené. Čiže, ak nechcete riskovať a v prípade predčasného pôrodu minúť za novorodeneckú starostlivosť aj dôchodok vášho nenarodeného dieťaťa, tak môžete akurát tak sedieť doma a neopúšťať (pô)rodnú pôdu. Ale o tom potom. A samozrejme, neodporúča sa cestovať bez odporúčania vášho gynekológa. Keď som mu prednášala vetu, že sa chystáme do Prahy a čo on teda na to, tak som si pripadala, že trpím malým okruhom známych a teda sa pochválim aspoň doktorkovi. Ako tie panie, čo sú celé dni zavreté doma, a keď sa ich spýtate v obchode, či im môžete poradiť, ony na vás spustia zážitky z Dudiniec z deväťdesiateho tretieho s končíte tým, že si pozeráte fotky ich vnúčat. Viete, čo myslím, však? Väčšina ľudí vám zapraje šťastnú cestu, pekný výlet, prípadne vás poprosí o magnetku. Mňa môj doktor požiadal, nech si teda vysadnem na kozu, že sa na tú Prahu pozrieme. Toto by som ale nerada už ďalej rozoberala, ehm :) Keď som mu sľúbila, že nebudem veľa chodiť a prakticky celú moju predstavu výletu som mu opísala tak, že si len ľahnem na Václavák panvou hore, tak mi to odobril. Bola som pevne rozhodnutá doniesť mu aj tú magnetku, potom sa ale nelichotivo vyjadril o mojom priberaní počas posledných mesiacov a tak som to zavrhla. Dostane … to čo vždy.

Ale nie, aby som to uviedla na správnu mieru, mám veľmi milého a dobrého doktora, ale tá tvár, ktorú nahodí, keď mu poviem, že koľko som už pribrala počas tehotenstva, tú by som mu vymazala. Na tomto mieste by som rada spomenula môjho budúceho švagra, ktorý má podobnú tvár, vždy, keď ma volá tučko. Posledne som sa obránila vetou – asi si ma s niekým mýliš. Na čo mi bolo povedané, že – áno, s Budom Spencerom :D

A späť od tehotenských kíl k Prahe teda.

Keď sme boli pobalení a do každého slova som vopchala pravé české Ř, vyrazili sme. Niektorí ľudia majú strach pred cestou lietadlom. Ja som si celú cestu predstavovala katastrofický scenár: D1, Brno, zápcha, plný močový mechúr. Splnilo sa to len čiastočne, balansovala som na kraji dehydratácie, ale prežila som.

Nasledovné dni som mala voľný program, keďže môj spoluvýletník mal pracovné povinnosti, takže vyzbrojená mnohými vrstvami oblečenia, som sa vybrala na prechádzku po Prahe. Myslela som, že sa pomotám v okolí nášho bytu, trošku Václavák, trošku Staromák, kúpim si trdelník a budem kŕmiť holuby, ale ani neviem ako, zrazu som prešla 9 km. Moja obchôdzka viedla cez námestia, Karlovým mostom, po Malostranskej, na Pohorelec, k Pražskému hradu, cez záhrady a vinohrady dole, k židovskej časti mesta až naspäť na Havelskú. Vyzbrojená rožkami s klobásou od maminy, jednou horalkou a pitnou vodou, som to zvládla až k zaslúženému trdelníku. Stále si neviem zapamätať, že ľudia sa mi pozerajú na bruško a usmievajú sa. Vždy ich podvedome viním, že pozerajú na iné partie a vyvádza ma to z komfortnej zóny, kým mi to docvakne.

Prechádzať sa po preplnenom meste, ak máte samodiagnostikovanú sociálnu fóbia ako ja, nie je ľahké. Prechádzať sa s bruchom a sociálnou fóbiou, to už je na hranici prežitia. V dave som nevedela som, či si držať brucho, kabelku a hlavne ako sa prepchať návalmi ľudí, bez toho, aby som s ich musela dotknúť – tehotenský matrix level profi. Chytila som len troch Azijatov z piatich, čo je v centre, v čase obeda, slušný výkon. Mám trošku zastretú túto čas dňa, ale zdá sa mi, že pár som ich aj preskočila. Je pravda, že v polke cesty, keď som si uvedomila, že stojím nad Prahou a čaká ma ešte cesta naspäť, mi prvýkrát zostalo trošku do plaču. Túto moju chvíľku podporila ešte geriatrická skupinka, ktorá ladným krokom pokorila moje tempo do kopca, ktoré ja považujem za menší tehotenský šprint, ale budiš, hecla som sa a myšlienky, ako sa zmocniť priľahlého segwaya sa pomaly vzdialili. To, že veľké historické centrá nie sú veľmi pregnantfriendly si uvedomíte pri každej cikajúcej soche, keď na dohľad nie je žiadne WC a pri čerstvo namaľovaných lavičkách, ktoré svietili v diaľke ako fatamorgána na púšti - viď obrázok nižšie.

Veľkou výhodou je, že tentokrát na nelákali nákupné centrá, keďže odmietam nakupovať veľkosti, ktoré už za pár mesiacov nebudem potrebovať (kiežby, kiežby – ja viem :D ).

Čas ušetrený nákupmi sme teda pretavili do času stráveného v ZOO. Pražská ZOO je krásna, fakt nádherná, s členitým kopcovitým terénom a množstvom detí, ktoré boli tiež krásne a milé a hlučné a pôsobili by ako spoľahlivá antikoncepcia – neskoro :) napriek všetkému sa teším, keď pôjdeme hrochy obzerať s našim krpcom a ja už nebudem vyzerať ako nich.

V nedeľu som už bola z chodenia unavená a tak sme sa pobalili, vysťahovali a hovorím Tomimu, že ešte chcem ísť do jedného parku, ale len tak sa pomotkať, nič náročné. Keďže ale časť parku bola uzavretá kvôli Food Festivalu, museli sme si to hojne obísť a motkanie sa premenilo na 10 km motanicu, ktorá začínala slovami milujem Prahu a končila ufunenými vetami a prianiami, aby im to jedlo splesnivelo na celom festivale a že Prahu nemám rada a nech sa aj zadrhnú tým jedlom. V parku som natrafila na jediného uniformovaného človeka, ktorý bol v maskáčoch a spolu s obligátnym hladkaním bruška som naňho spustila, že kľudne nech si to tam celé uzavrú a nech si to chúďatá tehotné obchádzajú rovno cez hradby. Tomáš ma nechal sa vyťažovať, potom ma pomaly odvliekol k autu a zobral ma na to jediné, čo malo zmysel v tej chvíli – dobré jedlo. A tak som sa po hodine a naplnenom žalúdku pokorne ospravedlnila aj Prahe a aj foodfestivalu a ruším tú salmonelovú kliatbu, ktorú som uvalila na jej návštevníkov. Hormóny, no.

Aby som to zhrnula, Praha bola ku mne veľmi milá – prvýkrát ma niekto pustil sadnúť v metre, čo ma dojalo a mala som výčitky, že som si tam posedela len jednu zastávku, najradšej by som šla na konečnú – a sľubujem, že nabudúce aj pôjdem :)