..o novoročných nepredsavzatiach
Napísala som blog. Taký pekný, za dve A4, celkom vtipný sa
mi zdal, išlo mi to od ruky. Odišla som od počítača, že ešte jednu vetu
doklepnem, a dám to publikovať. Trvalo mi to dva dni, otvorím počítač a blog
nikde. Počítač sa aktualizoval, reštartoval, vymazal neuložený blog. Asi mu
neprišiel dosť dobrý a vtipný. Ach táto moderná technika, ja som to
vedela, že v roku 2015 si s nami budú robiť počítače čo chcú. Toto by
mi moja stará mašinka neurobila. Áno, hučal ako F15-ka, ale nikdy si nič
nedovolil vymazať len tak bez opýtania a vedel, že si veci neukladám a tak
ich ukladal za mňa. Tento zasran mladý namyslený si povedal, že mi dá lekciu
hneď druhý týždeň a priučí ma zodpovednosti. Hľadala som oporu aj na
googli, veď ten dokument musí niekde v matrixe byť. Nič. Hľadala som
podporu aj u môjho muža. Samozrejme, bol rovnakého názoru ako počítač –
mám si dokumenty ukladať. (Bože chlapi, základné pravidlo, keď sa žena sťažuje.
Vypočuť, pomojkať a ne-po-u-čo-vať.)
Hovorím si o nič nejde, myšlienky mi prúdili, písalo sa
to samo, len to napíšem znovu, možno to bude ešte lepšie. A tak rozmýšľam,
o čom som vlastne písala. Niečo s predsavzatiami. Ale čo? Dokelu, ja
si nepamätám, ani po čo som išla pred pár minútami do chladničky a väčšinou
stojím len tak in the middle of nowhere in kuchyňa a čakám, či ma osvieti,
ako chcem prepísať 2356 znakov len tak z pamäti?
Bolo to teda v skratke o predsavzatiach a tom,
ako vlastne žiadne nemám. Ha, ale to bolo predtým, ako som si predsavzala, že
si budem ukladať dokumenty. Tým teda predošlý blog stratil význam. Tento rok
nebudem odkladať veci na neskôr, že potom ich dorobím, dopoviem, dokončím. Lebo
sa môže stať, že keď sa k nim vrátim už tam nebudú a stratia sa niekde
v nenávratne, niekde tam, kde končia neuložené dokumenty a druhá ponožka
z páru. A to sa týka nielen vecí počítačových, ale najmä ľudí,
zážitkov, plánov.
Každý z mojich rokov končil tým, že som si
sumarizovala, čo som uplynulý rok prežila a zvyčajne to vložila do
dojímavého srdcehrejúceho statusu- ktorý sa začínal slovami ďakujem a končil
srdiečkami, veľa srdiečkami. Tento rok na nič podobné nebol čas, aj keď to bol
najsumarizovanejšia hodný rok. Áno, pri februárových ranných nevoľnostiach a augustových
40 stupňových horúčavách a dvadsaťkilovej nadváhe by som to asi netvrdila,
ale keď sa na to pozriem spätne, rok sa naozaj podaril. A ťažko sa píše
dojímavý novoročno-silvestrovský status, keď 23:59 kojíte a o pol jednej
už spíte. (BTW- Ako na nový rok tak po celý rok? Ani ma neštvite.)
Na začiatku roku vie málokto, čo od neho môže čakať. Aj u nás
to bude podobne, napriek tomu viem, že nás čaká jeden z najkrajších rokov
vôbec – spýtajte sa ma, keď malému budú rásť zuby – ale zatiaľ sa teším ako
nikdy.
Minule som čítala myšlienku – nebudem sa tváriť, že to bolo
v knihe, to nie, bolo to v Eve. Dokonca v Madam Eve (nuž, tiahne
mi na 30, Bravo už si kupovať ozaj nebudem), kde Eva Borušovičová písala o tom,
že slovo napísané má ešte väčšiu moc ako len myslené, či vyslovené. To, čo napíšeme,
akoby bolo zhmotnené ešte viac. A tak, namiesto predsavzatí, mám na tento
rok pár prianí, napísaných. Tak nech sa splnia.
1.)
Viac bezbariérových prístupov. Lebo, toto je to,
čo mi napadne dvadsaťkrát za jednu prechádzku. Ako si komplikujeme životy. Tam,
kde by mali byť znížené obrubníky, kde by vedľa schodu mali byť koľajnice je
jeden veľký výsmech. Mám pocit, že nikto na to nemyslí – lebo veď na čo, každý,
kto má zdravé nohy, prípadne nechodí s kočíkom, ani nemusí.
2.)
Aby boli ľudia na seba dobrí. Nie len tak, aby
boli za pekných a aby ich ostatní mali radi. Aby neboli milí, len keď od
niekoho niečo potrebujú. Aby boli pokornejší, lebo nech si o sebe myslíme,
že máme akýkoľvek super život, a že my sami sme akokoľvek super – tak
namiesto kriku – ha, ako mi je! sa oveľa viac ráta také tiché ďakujem- šťastiu,
vesmíru, bohu, Budhovi, rodine, komukoľvek-čomukoľvek J
3.)
Aby Ruby menej smrdela. Ten pes smrdí priamo neúmerne
svojej veľkosti. Neviem, či je to evolučná vychytávka – nech pes, ktorého nie
je vidieť, je aspoň cítiť. A ešte, nech mi nezožerie dieťa. Alebo nech
dieťa nezožerie ju. Alebo vzájomne.
4.)
Nech sme všetci zdraví. Aj tá Ruby, aj keď bude
naďalej smrdieť.
5.)
Nech mám veľa sily. Psychickej- keď je 4:30 ráno
a moje dieťa je napriek plienke na očiach (občas, v polospánku aj
jemne na nose) hore a usmieva sa, že pome hore. A fyzickej, keď 4:35
to drobátko dvíham z postele.
6.)
Nech mi nepadajú vlasy. Zo všetkých povrchných
prianí by som vypichla aj toto. Aj celulitídu si pokojne nechám, lebo vraj
celulitídou nevie pohnúť ani vesmír. A zároveň si želám pevné vlasy aj pre
ostatné kojace matky.
7.)
Nech sa moje dieťa celý rok naďalej smeje. Lebo
minule plakalo. A bolo to naprd. Ja som chcela ísť na pohotovosť, lebo som
ešte plačúce dieťa nevidela a Tomáš sa smaial na mne a utešoval ho. Veľmi
úspešne, aj napriek tomu, že bol celý ocikaný, keďže predtým som dieťa
povyzliekala – úplne celé (vraj ho to malo utíšiť, ach google, neštvi ma už.)
8.)
Nech to tak neletí. Haló. Materskú s prvým dieťaťom
mám len raz, tak by sa to mohlo spomaliť. Lebo čas ide presne takto. Vianoce - žmurk - Veľká noc a niečo ako jar - žmurk
- leto - žmurk - reklama od Telekomu - žmurk - zase Vianoce.
9.)
Každý mesiac aspoň štyri (alebo tri alebo aspoň
dva a celkom dobré) blogy. Lebo je o čom. Dokonca to aj niekto číta.
Vraj. Ale kým si vyberiem, či dnes idem variť (haha, to nevyhrá skoro nikdy),
prať, žehliť, pozerať film alebo písať. Zvyčajne vyhrá spánok. A do rána
zas zabudnem, že o čom som vlastne chcela.
10.) Strašne som chcela, aby to bolo také
symbolické, že 10 želaní. Ale je šialených 19:32, keď to píšem a som už
veľmi unavená, tak si len zaželám dobrú noc. Lebo taká dobrá noc je vlastne
najdôležitejšie želanie. Nikto si neváži dobrú noc - až kým nemá dieťa. Tak
želám Vám všetkým šťastný nový rok a dobré noci.
(Počas písania tohto dokumentu nebolo
ublížené žiadnemu zvieraťu- ani smradľavému a na ikonku Uložiť som klikla
485x)
👌👍😂😘✌
OdpovedaťOdstrániť